Rozjimania

Až do roku 1614 neexistoval žiaden formálny rít exorcizmu. V druhom storočí svätý Justín , mučeník napísal: „Mnoho našich kresťanských mužov vyhnalo početných démonov na celom svete v mene Ježiša Krista a uzdravujúc v prípadoch keď kvôli prítomnosti démona v tele nemohlo nastať oslobodenie napríklad od urieknutia alebo drog.“ Iný kresťanský historik , Origen (203-250 AD) zaznamenal vo svojich listoch , že „Vyháňanie bolo v podstate bežnou vecou bez použitia akýchkoľvek prostriedkov, ale jednoduchou modlitbou“ a podľa neho „Táto manifestácia milosti je v sile Kristovho Slova a v slabosti démona a nie je potrebná žiadna iná špeciálna moc alebo múdrosť.“Dnes dominantný akademický prístup, je často navyše nahrádzaný teologickými psychoterapeutmi , ktorí často neveria v existenciu démonov. O. Gabriel Amorth poznamenáva : „ Aj v cirkvi máme klerikov, ktorý neveria v diabla a to, že by mohol zapríčiniť niečo mimoriadne a ani v to, že Ježiš nám dal silu vyháňať démonov. “
Na rozdiel od ortodoxnej cirkvi a tiež mnohých protestanských denominácií cirkev latinského obradu takmer úplne opustila funkciu exorcizmu.
Toto všetko vedie k minimalizovaniu dôležitosti chariziem.

Lozano pozorne oddeľuje medzi „súkromným exorcizmom“ a rítom „verejného“ exorcizmu . Cituje o. Jeffrey Groba z chicagskej arcidiecézy – jeho doktorantskej práce : „Exorcizmus považovaný za verejný je taký, pri ktorom autorizovaná osoba robí určitý rituál v mene cirkvi. Súkromný exorcizmus nie je ničím z tohto viazaný. Môže ho vykonávať ktorýkoľvek veriaci. ”
Poukazuje tiež na to, že posledné slova Pánovej modlitby majú účinok súkromného vyhnania. Sv. Ireneus (2. storočie ) napísal, že “Tí, čo sú pravými učeníkmi praktizujú charizmy a skutočne vyháňajú diabla. ”
Povolenie na to nájdeme v Lukáš 9:1, Lukáš 10:19, a Marek 16:17.
Mocné nástroje vyháňania sú tiež Eucharistia a sviatosť zmierenia.
Exorcizmus a znak kríža sa však ukazujú ako mimoriadne efektívne proti diablovi a sú ešte efektívnejšie, ak sú laici vedení zasväteným klérom a ten má na sebe štólu.
“Sviatosti sú najväčšími darmi prostredníctvom ktorých môžu katolíci prekonať hriech a vyťažiť Božiu Lásku. Sviatosť zmierenia potrebuje pravú ľútosť. A tá je začiatkom vyhnania našich hriešnych väzieb a vplyvu nepriateľa z nášho vlastného ja. “

Zdroj: N. Lozano: Odolávať diablovi

Tí, ktorí sú nakazení "charizmatickým" klamom, nie sú iba "naplnení duchom", vidia okolo seba tiež počiatok "nového veku" "vyliatia Svätého Ducha", veria, ako verí o. Eusébios Stephanou, že "svet je na prahu veľkého duchovného prebudenia" (Logos, Feb., 1972, str.18), a slová proroka Joela majú neustále na perách: "Vylejem môjho Ducha na každé telo" (Joel 2, 28). Pravoslávny kresťan vie, že toto proroctvo sa týka posledného veku vo všeobecnosti, ktorý započal príchodom nášho Pána a zvlášť na Päťdesiatnicu (Sk 2), a každého pravoslávneho svätého, ktorý má skutočne veľa darov Svätého Ducha, ako napr. sv. Ján Kronštadtský a sv. Nektários Pentapoliský, ktorí žili v 20. storočí. Ale dnešné "charizmatické" zázračné dary sú pre každého. Takmer každý, kto chce hovoriť, môže hovoriť a hovorí jazykmi a jestvujú príručky, ktoré inštruujú, ako sa to robí.Ale čo nás učia svätí otcovia pravoslávnej Cirkvi? Podľa biskupa Ignáca dary Svätého Ducha "jestvujú iba u pravoslávnych kresťanov, ktorí dosiahli kresťanskú dokonalosť, očistili sa a vopred sa pripravili pokáním". Sú "dávané svätým Božím iba z dobrej vôle Boha, Božím činom, ale nie z vôle ľudí a z vlastnej moci človeka. Dávajú sa neočakávane, veľmi zriedka, v prípadoch krajnej potreby zázračnou Božou prozreteľnosťou a nie náhodne" (sv. Izák Sýrsky). "Treba poznamenať, že v terajšej dobe sa duchovné dary udeľujú veľmi skromne v dôsledku slabosti, ktorá sa vo všeobecnosti zmocnila kresťanstva. Tieto dary slúžia úplne potrebám spásy. Naopak, "predstava" rozhadzuje tieto dary v neviazanosti, hojnosti a s najväčšou rýchlosťou."

Slovom, "duch", ktorý náhle rozhadzuje svoje "dary" tejto cudzoložnej generácii, ktorá, skazená a oklamaná storočiami falošnej viery a pseudozbožnosti, hľadá iba "znamenie" - nie je Boží Svätý Duch. Títo ľudia nepoznali nikdy Svätého Ducha a nikdy Ho neuctievali. Pravá duchovnosť je od nich tak ďaleko, že podľa triezveho pozorovateľa sa z nej iba vysmievajú ich psychickými a emocionálnymi - a niekedy démonickými – javmi a bohorúhačským vyjadrovaním. 0 pravých duchovných pocitoch biskup Ignác píše, že "telesný človek si nemôže vytvoriť predstavu, pretože predstava cítenia sa vždy zakladá na tých pocitoch, ktoré sú už známe srdcu, zatiaľ čo duchovné pocity sú úplne cudzie srdcu, ktoré pozná iba telesné a emocionálne pocity. Takéto srdce nerobí tak veľa, aby poznalo jestvovanie duchovných pocitov."