Rozjimania

V diele sa opisuje, ze Panna Maria prijala smrt,inac by bolo miesto v jej zivote, kedy by nenasledovala svojho Syna.
Telo Panny Marie bolo obklopene takym jasom a leskom, ktory nedovolil balzamovat.
Apostoli vraj mohli rozoznat velku krasu tvare Panny Marie a krasu jej panenskych ruk. Toto vraj Pan dovolil pre potechu pritomnych. Boli to casti tela,ktore boli a mohli byt odhalene. len tvar a ruky.
Nadherna vona ,ktora vychadzala z Jej tela.
V diele sa opisuje ulozenie do hrobu v Jozafatskom udoli /medzi Olivovou horou a Chramovou horou/.

Rada pre zasvatene duse: Ak svet na teba nezabudne, zabudni ty na svet.
A ked ta neopusti, tak ty opust svet. Ked ta bude sledovat, utec pred nim. Ked ta bude zvadzat, opovrhni nim.
Ked tebou bude pohrdat, znasaj to.
Ked ta bdue hkadat,nech ta najde len preto, aby chvalil Najvyssieho....
Dogma o nanebovzati otazku smrti Panny Marie neriesi.
Telo

Najlepsou zarukou dobrej smrti je dobry zivot , predovsetkym odputanie srdca od pozemskych zvazkov, ktore dusu v poslednej hodine na zemi, zarmucuju a viazu ju tvrdymi okovami a zvazkami k zemi.
Tejto pravde ludia velmi malo rozumeju.
Pan dava ludom zivot, aby sa vyslobodili z put nasledkov dedicneho hriechu a aby ich nepocitovali v hodine smrti.
Nevedme deti Boha vsak travia cely svoj zivot tak, ze sami seba zvazuju do roznych put, su viazani svojimi sklonmi a zomieraju pod tazkym jarmom svojho nepriatela.
Panna Maria nemala ziadnu ucast na dedicnom hriechu. ucinky a nasledky dedicneho hreichu nemali pravo na SILY Matky Bozej. Zila chudobne, bez lasky a sklonom k pozemskym veciam.
Tuto svatu slobodu dobre pocitila v hodine odchodu.
je to pre nas zivy PRIKLAD.
Aby sme svoje srdce vytrhli z put pozemskej viazanosti,aby sme nepocitili, ze nie sme bez slobody a mudrosti pri svojej smrti.

Prava a ziva ARCHA ZMLUVY - Panna Maria
- je prenesena do CHRAMU NEBESKEHO JERUZALEMA.
-s ovela vacsou slavou - akoby to dovolil Salamunom vybudovany chram v meste Jeruzalem
Slova z 2.kap.Velpiesen: Vstan, ponahlaj samoja priatelka, moja HOLUBICA, moja Krasna! ponahlaj sa a pod! Zima odisla.

Moc vsemohuceho a ziara lasky, v ktorej Maria prechadza z pozemskeho zivota do zivota k svojmu Synovi v nebi.
Laska Bozia ucinkuje tak, ze prirodzeny zivot Panny Maria na zemi zanika.
Najcistejsia dusa a
Panenske telo- chram a svatyna Najvyssieho- neopisatelny POKLAD.

V diele ct.Marie z Agredy nachadzame informaciu, ze Panna Maria slavne odisla z pozemskeho zivota do nebeskeho v piatok o tretej hodine popoludni, v hodine smrti svojho Syna na krizi/ ako sedemdesiatrocna, pise sa v diele Mesto Bozie/
Tento okamih vraj sprevadzali prirodne ukazy:slnko sa zatemnilo, vtaci lietali smerom k miestu,kde Panna Maria prebyvala a spievali. Cele mesto Jeruzaelm uznalo vsemohucnost Boha a velkost jeho diel. Vsetky duse ,ktore dovtedy boli v ocistci, boli vraj z ocistca vyslobodene. Mnoho chorych bolo zazracne uzdravenych.
Traja mrtvi v jeruzaleme,ktori zomreli v tom case bez pripravy na odchod do Bozej pritomnosti, boli zazrakom na prihovor Matky milosrdenstva, privedeni k zivotu, aby sa obratili a pripravili v Bozej milosti na svoju novu smrt.
Sprevadzana vsetkymi anjelmi v nebi a svatymi.

V Jeruzaleme na vrchu Sion je Chrám Usnutia Panny Márie. Podľa tradície na tomto mieste bol dom, v ktorom žila aj dokončila svoj pozemský život Panna Mária. Cirkevní otcovia nazývajú smrť Bohorodičky usnutím. Pochovaná bola v údolí Cedron a nad jej hrobom stojí Bazilika Nanebovzatia. Hrob je prázdny, otvorený, lebo Mária bola vzatá do neba. Aj keď z pohľadu historikov sa zdá pravdepodobnejšie, že Mária skončila svoju pozemskú púť v Jeruzaleme, predsa aj Efez je v kresťanskej tradícii dodnes vnímaný ako mariánske mesto, ako miesto Máriinho nanebovzatia. Preto sa práve tam v roku 431 konal ekumenický snem, na ktorom bola slávnostne potvrdená pravda viery, že Mária je Bohorodička. Do tohto obdobia spadajú i korene sviatku Nanebovzatia Panny Márie. Slávil sa ako najväčší mariánsky sviatok tak na Východe, ako aj na Západe. Byzantský cisár Mauritius (588 – 602) ho ustanovil za štátny sviatok v celej svojej ríši na 15. augusta, aby tak zatienil starú orientálnu slávnosť vinobrania, ktorá si uchovávala mnohé pohanské prvky.


Text zverejneny na internetovej stranke TK KBS (tkkbs.sk) http://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20140812032

Sv. Ján Damascénsky (P. G., I, 96) hovorí o tradícii jeruzalemskej cirkvi: „Sv. Juvenal, jeruzalemský biskup na chalcedónskom koncile (451) oznámil cisárovi Marciánovi a Pulcherii, ktorí si priali vlastniť telo Božej matky, že Mária zomrela v prítomnosti apoštolov; ale keď neskôr na žiadosť sv. Tomáša otvorili jej hrob, zistili, že je prázdny. Na základe toho apoštoli dospeli k presvedčeniu, že jej telo bolo vzaté do neba.“

Na Prvom vatikánskom sneme v roku 1870 dvestoštyri biskupov žiadalo pápeža Pia IX., aby vyhlásil dogmu (článok viery), že Panna Mária bola po smrti s telom i dušou vzatá do neba. Vtedy sa to nestalo. Až v milostivom roku 1950, 1. novembra, vyhlásil pápež Pius XII. Nanebovzatie Panny Márie ako tajomstvo, v ktoré máme veriť. Biskupi uvádzali tri vieroučné dôvody na základe učenia apoštolov (Rim 5,8; 1 Kor 15,24; Hebr 2,14), podľa ktorého triumf Krista nad diablom predpovedaný v raji spočíva v trojitom víťazstve – nad hriechom, žiadostivosťou a smrťou. Panna Mária má účasť na tomto triumfe podľa Božej predpovede v raji: „Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom, ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu.“ (Gn 3,15) Kristus zostal neporušený na tele, vstal zmŕtvych, a tak právom môžeme hovoriť, že aj Panna Mária bola vzkriesená a oslávená aj so svojím telom.

Svätí otcovia a veľkí učitelia v homíliách a rečiach, ktoré mávali na sviatok Nanebovzatia Bohorodičky, hovorili o ňom ľudu ako o veci, ktorú veriaci už poznajú a prijímajú. Bližšie ho vysvetľovali a hlbšie zdôvodňovali jeho zmysel a podstatu a najmä do jasnejšieho svetla stavali, že sa týmto sviatkom nepripomína iba to, že mŕtve telo preblahoslavenej Panny Márie nepodľahlo nijakému porušeniu, ale aj jej víťazstvo nad smrťou a nebeské oslávenie podľa príkladu jej jednorodeného Syna Ježiša Krista.

A tak keď svätý Ján Damascénsky, ktorý je najslávnejším hlásateľom tejto zdedenej pravdy, porovnával telesné nanebovzatie požehnanej Božej Matky s jej ostatnými darmi a výsadami, s veľkou výrečnosťou povedal: „Patrilo sa, aby telo tej, ktorá si pri pôrode zachovala neporušené panenstvo, bolo aj po smrti uchované od akéhokoľvek porušenia. Patrilo sa, aby tá, ktorá nosila Stvoriteľa v lone ako dieťa, bývala v Božích príbytkoch. Patrilo sa, aby nevesta, s ktorou sa zasnúbil Otec, prebývala v nebeských komnatách. Patrilo sa, aby tá, ktorá sa dívala na svojho Syna na kríži a nastavila hruď meču bolesti, od ktorého bola uchránená pri pôrode, hľadela na neho, aj keď sedí pri Otcovi. Patrilo sa, aby Božia Matka vlastnila to, čo má jej Syn, a aby ju celé stvorenie uctievalo ako Božiu Matku a služobnicu.“

Svätý Germán Carihradský bol presvedčený, že telo Bohorodičky Panny Márie ostalo neporušené a že jeho nanebovzatie zodpovedá nielen jej božskému materstvu, ale aj zvláštnej svätosti jej panenského tela: „Ty sa zjavuješ, ako je napísané, ‚v kráse‘. Tvoje panenské telo je celé sväté, celé čisté, celé Božím príbytkom, a preto sa ani neskôr nemôže rozpadnúť na prach. Premenilo sa, keďže bolo ľudské, pre vznešený neporušiteľný život. Ale to isté je živé a veľmi slávne, neporušené a účastné na dokonalom živote.“

Iný veľmi starý spisovateľ tvrdí: „Teda preslávna Matka Krista, nášho Boha a Spasiteľa, darcu života a nesmrteľnosti, dostáva život od toho a v neporušiteľnom tele je naveky s tým, ktorý ju vzkriesil z hrobu a vzal k sebe, ako to vie iba on.“

Všetky tieto výroky a úvahy svätých Otcov opierajú sa o Sväté písmo ako o najhlbší základ. A ono nám takmer stavia pred oči, ako veľmi úzko je požehnaná Božia Matka spojená so svojím Božským Synom a má stále účasť na jeho osude.

No predovšetkým treba spomenúť, že už od druhého storočia svätí Otcovia predstavujú Pannu Máriu ako novú Evu, podriadenú síce novému Adamovi, ale aj veľmi úzko s ním spojenú v zápase proti pekelnému nepriateľovi. Tento zápas, ako sa to oznamuje už v protoevanjeliu, mal viesť k úplnému víťazstvu nad hriechom a smrťou, čo sa v spisoch Apoštola národov vždy neodlučne spája. Preto ako bolo slávne Kristovo zmŕtvychvstanie podstatnou súčasťou a konečným znamením tohto víťazstva, tak sa malo aj spoločenstvo preblahoslavenej Panny na zápase jej Syna uzavrieť oslávením jej panenského tela. Veď tak to hovorí aj Apoštol: „Keď si toto smrteľné oblečie nesmrteľnosť, vtedy sa splní, čo je napísané: Smrť pohltilo víťazstvo.“

A tak vznešená Božia Matka jedným a tým istým výrokom predurčenia od večnosti tajomne spojená s Ježišom Kristom, nepoškvrnená pri svojom počatí, pri svojom božskom materstve neporušená panna, veľkodušná spoločníčka božského Vykupiteľa, ktorý vydobyl úplné víťazstvo nad hriechom a jeho následkami, nakoniec dostala ako korunu svojich výsad to, že bola uchránená od porušenia v hrobe a ako už jej Syn po víťazstve nad smrťou s telom i dušou bola pozdvihnutá do najvyššej nebeskej slávy, kde sa skveje ako Kráľovná po pravici svojho Syna, nesmrteľného Kráľa vekov.

Z Apoštolskej konštitúcie pápeža Pia Dvanásteho Munificentissimus Deus

O mieste a čase smrti Panny Márie nemáme zaznamenané nič určité. Najstaršia literatúra, ktorá hovorí o Nanebovzatí, je grécke dielo De obitu S. Dominae (O smrti sv. Panny). Tradične sa o mieste smrti Panny Márie zvykne hovoriť, že to bolo mesto Efez, kde pôsobil aj sv. Ján, apoštol, ktorému Kristus na kríži zveril svoju matku (Jn 19,25-27). Sv. Ján Damascénsky (P. G., I, 96) hovorí o tradícii jeruzalemskej cirkvi: „Sv. Juvenal, jeruzalemský biskup na chalcedónskom koncile (451) oznámil cisárovi Marciánovi a Pulcherii, ktorí si priali vlastniť telo Božej matky, že Mária zomrela v prítomnosti apoštolov; ale keď neskôr na žiadosť sv. Tomáša otvorili jej hrob, zistili, že je prázdny. Na základe toho apoštoli dospeli k presvedčeniu, že jej telo bolo vzaté do neba.“ Iná tradícia zase spomína, že zomrela vo veku sedemdesiatdva rokov bez bolesti. Niektorí pochybovali, že zomrela, keďže nemala dedičný hriech, no na druhej strane ona sama podliehala následkom dedičného hriechu – cítila bolesť. A keďže aj Kristus zomrel, hoci aj on bol bez hriechu, niet dôvodu pochybovať o Máriinej smrti

Spomeňme si na malého chlapca Gilla (čítaj Žil, pozn. prekladateľa). Gilles Bouhours sa
narodil 27. novembra 1944 v Bergerac vo Francúzsku. Ako štvorročnému dieťaťu mu zjavila
Panna Mária tajomstvo, že nezomrela, ale že bola s telom i dušou vzatá do neba. Toto posolstvo
mal Gilles odovzdať Svätému Otcovi. S pomocou diecézneho biskupa sa mu to skutočne podarilo.
Na súkromnej audiencii dňa 1. mája 1950 sa mohol osobne porozprávať s pápežom Piom XII..
Pre pápeža, ktorý sa po hlbokých biblicko-teologických štúdiách už predtým rozhodol vyhlásiť
dogmu, boli slová dieťaťa jej definitívnym potvrdením. Ešte v tom istom roku slávnostne vyhlásil
dogmu o Nanebovzatí Panny Márie. Panna Mária si vyvolila dieťa, aby pomohla pápežovi

Maria vzata do neba s telom/ premenenym/ i s dusou je pritomna v tzv.PUTUJUCEJ cirkvi na zemi.
Maria nanebovyata je ZNAMENI NADEJE pre cirkev,ktora bude DOKONALE OSLAVENA v momente slavneho prichodu Jezisa Krista.
Matka stoji pri cirkvi a pomaha jej s TLKOTOM svojho Neposkvrneneho Srdca.
Jej pritomnost v cirkvi na zemi je pre cirkev velkou posilou, podporou a pomocou.
Ako MATKA pripravuje cele ludstvo k obrateniu a k navratu k Bohu. Pripravuje pre ludstvo dni pokoja a radosti, a nie dni nestastia a biedy.
Spritomnuje sa preto vo svete vzraznym sposobom, aby pripravila ludstvo na slavu Krista pri jehodruhom prichode
V zaverecnej fázi velkej skusky pocituju mnohi matersku prítomnost Matky Bozej, ktora pomoze prekročit prah nadeje, aby ludstvo mohlo vstupit do NOVEJ ERY POKOJA, ktoru dosiahne církev a cele ludstvo s triumfem mého Neposkvrněného Srdce ve světě.“

dělat.“
Fatima, 15. srpna 1974
Nanebevzetí Panny Marie
Jsem v nebi, abych byla více Matkou
„Dnes je můj svátek. Celé nebe jásá a Nejsvětější Trojice se raduje ve svém nejčistším světle, které se ve mně zrcadlí.
Jsem v nebi také s tělem, abych byla více Matkou: Matkou všech.

10. apríla 1978
Veľkonočné obdobie
Budete svedkami
„Vaša nebeská Matka je v nebi jedinečným spôsobom, ktorý nebol daný inému tvorovi, je vzatá do slávy aj so svojím telom, už premeneným.

Som Matkou všetkých.
Pre OSOBITNU MILOST MOJHO TELESNEHO NANEBOVZATIA neprestáva toto moje Nepoškvrnené Srdce biť láskou k vám. Preto nikdy neprestalo byť plné zármutku a bolesti nad toľkými mojimi deťmi, ktoré stále páchajú zlo, ktoré kráčajú cestou záhuby a tak maria účinky všetkého utrpenia môjho Syna Ježiša i môjho utrpenia.
Isteže SOM V NEBI: SOM DOKONALE BLAZENA po boku svojho Syna vo svetle Najsvätejšej Trojice, vo večnej radosti anjelov a svätých. Avšak moja úloha ako Matky viaže ma ešte k vám a pokračuje po vašom boku na tejto zemi. Keďže som vašou Matkou, každá vaša bolesť je i mojou. A tak v mojom Srdci naozaj nachádza odozvu všetka horkosť, všetka bieda a celá veľká bolesť sveta.
Ak som vašou Matkou, musím aj trpieť pre svoje deti. Pre všetky, zvlášť pre tie, ktoré sú najďalej, pre najnúdznejšie, zvlášť pre moje úbohé hriešne deti.
Ak som Matkou, musím trpieť pre hriešnikov, pre všetkých, pretože túžim, aby sa všetci vrátili k Srdcu môjho Syna Ježiša a k môjmu materinskému Srdcu. Som blažená v nebi a plná bolesti na zemi po vašom boku, moje úbohé trpiace deti. { 15.9.1975/

nová Eva, „plná milosti“ Ducha Svätého,(490) je oslobodená od hriechu a porušenia smrti (nepoškvrnené počatie a Nanebovzatie presvätej Božej Matky, Márie, vždy Panny).

web:www.upc.uniba.sk

Možno vás prekvapí, keď sa dozviete, že v prvých storočiach po Ježišovej smrti bola predstava o nanebovzatí Márie mysleniu kresťanov úplne cudzia. V denníku L’Osservatore Romano, katolícky teológ Jean Galot píše: „S kresťanskou obcou spočiatku nebolo spojené uctenie si pamiatky Máriinej smrti.“
Keď sa však oficiálnou náukou cirkvi stalo učenie o Trojici, Márii sa začala prisudzovať stále dôležitejšia úloha. V spojitosti s ňou sa začali používať oslňujúce výrazy, ako „Matka Božia“, „počatá bez hriechu“, „Prostredníčka“ a „Kráľovná nebies“. Teológ Galot vysvetľuje, že časom už „mlčanie pôvodnej tradície v súvislosti so smrťou Márie nemohlo plne uspokojovať tých kresťanov, ktorí uznávali Máriinu dokonalosť a chceli Máriu uctievať. A tak vznikli opisy Nanebovzatia, ktoré boli výsledkom všeobecných predstáv.“
Asi vo štvrtom storočí n. l. začali kolovať takzvané apokryfy o nanebovzatí. Tieto spisy obsahovali správy hýriace fantáziou o Máriinom predpokladanom vystúpení do neba. Uvažujme napríklad o spise nazvanom „Usnutie svätej Matky Božej“. Nebol pripísaný nikomu inému ako apoštolovi Jánovi, pravdepodobnejšie však je, že bol vytvorený takmer 400 rokov po Jánovej smrti. Podľa tejto neautentickej správy boli Kristovi apoštoli zázračne zhromaždení k Márii a videli ju liečiť slepých, hluchých a chromých. Nakoniec, tvrdí tento spis, apoštoli počuli Pána, ako hovorí Márii: „Hľa, odteraz bude tvoje drahocenné telo prenesené do raja a tvoja svätá duša bude v nebesiach medzi vzácnosťami môjho Otca vo všetko prevyšujúcom jase, kde je pokoj a radosť svätých anjelov, a to zotrváva.“
Ako na takéto spisy reagovali veriaci? Máriológ René Laurentin vysvetľuje: „Reakcie boli naozaj rôznorodé. Tí najdôverčivejší sú bez ďalších úvah oklamaní leskom pekného príbehu. Iní opovrhujú týmito nesúvislými správami, ktoré si často odporujú a nemajú autoritu.“ A tak kým bola teória o nanebovzatí oficiálne prijatá, musela zvádzať boj. K zmätku prispievala aj skutočnosť, že na niektorých miestach boli uctievané údajné pozostatky Máriinho tela. To sa ťažko dalo zladiť s presvedčením, že jej hmotné telo bolo vzaté do neba.
V 13. storočí Tomáš Akvinský, podobne ako veľa iných teológov, zastával názor, že nanebovzatie nemožno formulovať ako dogmu, pretože „Písmo o ňom neučí“. Napriek tomu bola táto náuka stále populárnejšia a stále pribúdalo zobrazení údajného nanebovzatia Márie od takých slávnych umelcov, ako bol Raffael, Correggio, Tizian, Carracci a Rubens.
Až donedávna zostávala táto otázka nevyriešená. Podľa jezuitu Giuseppe Filograssiho až do prvej polovice nášho storočia katolícki učenci vydávali „štúdie a rozpravy, ktoré neboli vždy priaznivé“ pre teóriu o nanebovzatí. Ba aj pápeži, napríklad Lev XIII., Pius X. a Benedikt XV., „boli v tejto veci dosť zdržanliví“. Ale 1. novembra 1950 cirkev napokon zaujala definitívny postoj. Pápež Pius XII. vyhlásil: „Vymedzujeme ako dogmu zjavenú Bohom, že nepoškvrnená Bohorodička Mária, vždy Panna, bola po skončení pozemskej životnej púte s telom i dušou vzatá do nebeskej slávy.“ — Munificentissimus Deus.
Viera, že Mária išla do neba v tele, nebola viac medzi katolíkmi dobrovoľná — teraz to bola cirkevná dogma. Pápež Pius XII. vyhlásil, že „keď sa niekto . . . odvažuje popierať alebo zámerne vrhať pochybnosti na to, čo sme My vymedzili, mal by vedieť, že sa protiví božskej a katolíckej viere“.

Hrob Panny Marie
Fleckenstein, Karl-Heinz
Mimobiblická svědectví o "Zesnutí" Panny Marie
O Matce Ježíšově se Nový zákon zmiňuje naposledy ve Skutcích apoštolů při seslání Ducha svatého o Letnicích v Jeruzalémě: "Ti všichni jednomyslně setrvávali v modlitbách spolu se ženami, s Ježíšovou matkou Marií a s jeho příbuznými" (Sk 1,14).
O umírání a nanebevzetí nejblahoslavenější Panny podávají nám zprávu jako mimobiblické prameny apokryfní spisy "Dormitio Virginis" (Zesnutí Panny) a "Liber Transitus Beatae Mariae Virginis" (Kniha o Přechodu bl. Marie Panny). Mlčení církevních Otců o Mariině hrobě má svou příčinu patrně v napjatém vztahu mezi křesťany z obřízky, kteří se nadále přísně drželi mojžíšského Zákona, a křesťany z pohanství s jejich nárokem na svobodu podle sv. Pavla. Protože křesťané ze židovství platili stále více za bludaře, zamlčovala se i jejich posvátná místa jako Mariin hrob.
Podle "Liber Transitus..." (ze 4.-5. stol.) zesnula Maria na hoře Sionu. Ježíš svěřil její duši archandělům Michaelovi a Gabrielovi, kteří ji provázeli a chránili po kosmickém žebříku až k stromu života. Potom odnesli apoštolové "mrtvé tělo Marie do údolí Josafat", stojí dále, "které jim Pán označil. Uložili je do hrobky a uzavřeli ji. Potom se před ni posadili, jak jim Pán přikázal... Petr a ostatní apoštolové řekli: Pane, tohoto tohoto člověka bez poskvrny jsi si vyvolil za svůj příbytek... Tvým služebníkům se zdá správné, abys, tak jako sám po vítězství nad smrtí vládneš v nebi, vzkřísil také tělo Marie a uvedl je do nebe... Tu pravil Vykupitel: Ať se stane podle tvého slova."
Na svahu Olivové hory, co by kamenem dohodil od kostela Getsemane, leží Mariin hrob. Když se po "konstantinovském převratu" posvátná pohřebiště dostala pod ochranu křesťanů z pohanství, začal jej císař Theodosius Velký (379-395) přebudovávat na svatyni. Uvolnil jej od ostatních hrobů a zbytku skály. Potom nechal nad ním postavit kostel v podobě kříže. V 6. století zřídil císař Mauricius (582-602) horní kostel v podobě kruhové stavby podle vzoru anastasis, kupole Vzkříšení nad hrobem Ježíšovým. Původní bazilika sloužila nyní jako krypta. Současně stanovil císař svátek "Přijetí Marie do nebe" pro celou říši na 15. srpen.