Rozjimania

KATEECHEZA

Krédo (z lat. credo věřím) původně znamená křesťanské vyznání víry. Odpovídající řecký výraz je symbolon (σύμβολον, odtud lat. symbolum), což znamenalo "shrnutí", případně "shoda". V současnosti může krédo někdy znamenat i základní přesvědčení či postoj, který není náboženský: "To je moje krédo." 185 Kto hovorí „Verím“, hovorí: „Súhlasím s tým, čo my veríme.“ Spoločenstvo vo viere potrebuje spoločnú reč viery,(171, 949) ktorá je pre všetkých normatívna a spája ich v tom istom vyznaní viery. 186 Apoštolská Cirkev už od začiatku vyjadrovala a odovzdávala svoju vieru v krátkych formulách, ktoré boli normatívne pre všetkých. Ale Cirkev už veľmi skoro chcela aj zhromaždiť podstatné prvky svojej viery do organických a členených súhrnov, ktoré boli určené predovšetkým kandidátom krstu: „Súhrn viery nebol zostavený tak, aby sa páčil ľuďom, ale z celého Písma boli vybraté najhlavnejšie prvky, ktoré tvoria jediné a úplné učenie viery. A tak ako horčičné semeno skrýva v malom zrnku veľa konárov, aj tento súhrn viery obsahuje v niekoľkých slovách všetko náboženské poznanie, ktoré sa nachádza tak v Starom, ako aj v Novom zákone.“

187 Tieto súhrny viery sa volajú „vyznania viery“, lebo zhŕňajú vieru, ktorú vyznávajú kresťania. Volajú sa aj „Krédo“, lebo v latinčine sa zvyčajne začínajú slovom Credo („Verím“). A volajú sa aj „symboly viery“.

Zo všetkých vyznaní viery dve majú v živote Cirkvi celkom osobitné miesto

194 Apoštolské vyznanie viery (Symbol apoštolov) nazvané tak preto, že sa právom považuje za verné zhrnutie viery apoštolov. Je starobylým krstným vyznaním viery rímskej cirkvi. Jeho veľká autorita vyplýva zo skutočnosti, že „toto je symbol, ktorého sa drží rímska cirkev, kde sídlil Peter, prvý z apoštolov, a kam priniesol spoločné učenie viery“.

195 Nicejsko-carihradské vyznanie viery(242, 245) má veľkú autoritu preto, že pochádza z prvých dvoch ekumenických koncilov (r. 325 a r. 381).(465) Ešte aj dnes je spoločné všetkým veľkým cirkvám Východu i Západu

196 ... Apoštolského vyznania viery, ktoré v istom zmysle predstavuje „najstarší rímsky katechizmus“. ... odkazmi na Nicejsko-carihradské vyznanie viery, ktoré je v mnohých bodoch vyjadrené rozvinutejšie a podrobnejšie 1

97 Vyznanie našej viery,(1064) .. dáva život,.prijímame tak ako v deň nášho krstu,

.. List Rimanom - kapitola 6 17 No vďaka Bohu, že hoci ste boli otrokmi hriechu, zo srdca ste sa podriadili tomu učeniu, do ktorého ste boli uvedení,

197.... Vyslovovať s vierou Vyznanie viery znamená vstúpiť do spoločenstva s Bohom Otcom, Synom a Duchom Svätým, ako aj do spoločenstva s celou Cirkvou, ktorá nám odovzdáva vieru a v ktorej lone veríme

„Symbol [viery] je duchovnou pečaťou…(1274) je rozjímaním nášho srdca a akoby stále prítomnou strážou; je bezpochyby pokladom našej duše.“

198 Naše Vyznanie viery sa začína od Boha, lebo Boh je „prvý a… posledný“ (Iz 44,6), začiatok a koniec všetkého. Krédo sa začína od Boha Otca, lebo Otec je prvá božská osoba Najsvätejšej Trojice. Náš Symbol viery sa začína stvorením neba a zeme, lebo stvorenie je začiatok a základ všetkých Božích diel

199 „Verím v Boha“: toto prvé tvrdenie Vyznania viery je aj najzákladnejšie. Celý Symbol viery hovorí o Bohu, a aj keď hovorí o človeku a o svete, robí to vo vzťahu k Bohu. Všetky články Kréda závisia od prvého, podobne ako Božie prikázania rozvíjajú prvé prikázanie.(2083) Ostatné články nám umožňujú lepšie poznať Boha takého, aký sa postupne zjavoval ľuďom. „Veriaci teda správne najprv vyznávajú, že veria v Boha.“ I. „Verím v jedného Boha“

200 Týmito slovami sa začína Nicejsko-carihradské vyznanie viery. Vyznanie, že Boh je jediný,(2085) ktoré má korene v Božom zjavení Starej zmluvy, je neoddeliteľné od vyznania, že Boh jestvuje, a je takisto základné. Boh je jediný: jestvuje iba jeden Boh. „Kresťanská viera verí a vyznáva, že… Boh je [svojou] prirodzenosťou [natura], podstatou [substantia] a bytnosťou [essentia] jeden.“

201 Izraelu, svojmu vyvolenému, sa Boh zjavil ako Jediný:(2083) „Počuj, Izrael, Pán, náš Boh, je jediný Pán! A ty budeš milovať Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou“ (Dt 6,4-5).

Boh prostredníctvom prorokov vyzýva Izrael a všetky národy, aby sa obrátili k nemu, Jedinému:

„Ku mne sa obráťte, spasené budete, všetky končiny zeme, veď ja som Boh a iného niet… Mne sa skloní každé koleno, prisahať bude každý jazyk: ,Len v Pánovi‘, povedia o mne, ,je pravda a moc‘ (Iz 45,22-24).“

202 Sám Ježiš potvrdzuje, že Boh je „jediný Pán“ a že ho treba milovať z celého srdca, z celej duše, z celej mysle a z celej sily. Ale zároveň dáva pochopiť, že aj on je „Pán“. (446)

Vyznávať, že „Ježiš je Pán“, je vlastné kresťanskej viere.(152) To nie je v rozpore s vierou v jediného Boha.

Veriť v Ducha Svätého, „Pána a Oživovateľa“, nevnáša do jediného Boha nijaké rozdelenie: „Pevne veríme a úprimne vyznávame, že je jeden jediný pravý Boh, večný, nesmierny a nemeniteľný, nepochopiteľný, všemohúci a nevýslovný,(42)

Otec, Syn a Duch Svätý: totiž tri osoby, ale jedna bytnosť, podstata alebo úplne jednoduchá prirodzenosť.“