Choď na obsah Choď na menu
 


Verim - katechizmus


26 Keď vyznávame svoju vieru, začíname slovom „Verím“ alebo „Veríme“. Preto prv než vysvetlíme vieru Cirkvi,

-    akú vyznávame vo Vyznaní viery,

-   aká sa slávi v liturgii a

-    žije zachovávaním prikázaní a modlitbou,

položme si otázku, čo znamená „veriť“.

Viera je odpoveď človeka Bohu, ktorý sa mu zjavuje a dáva a súčasne mu prináša prehojné svetlo pri hľadaní posledného zmyslu jeho života.

Najprv teda budeme uvažovať o tomto hľadaní človeka (prvá kapitola),

potom o Božom zjavení, ktorým Boh vychádza v ústrety človeku (druhá kapitola),

a napokon o odpovedi viery (tretia kapitola).

Zivot nas casto uci, ze su ludia,ktori nehladaju Boha, ktori neveria, su ateisti, a su spokojni s tym, ze sa zivot clocveka konci smrtou a potomje nic. Ale clovek si nachadza tajne chodnickly aj dos tdc takch ludi. Mozu to byt casto ludia,ktori neiekdy patrili k stadu, su pokrsteni, ale Boha a cirkev uz nepotrebuju. Potom take duse mozeme povazovaz za zatulane ovce. Su to ovce,ktore kedysi pastera poznali,a le sa zatulali a nevedia najst cestu spat. Odisli od stata tak, ze prelomili zavoru - hreichom, preskocili ohradu- hriechom, alebo sa zlakli vlka a utekali cestami, ze sa zatulali.A uz nehladaju cestu spat do stata k Pastierovi.

Boh hlada taketo duse, aj bez toho, ze by ho oni hladali,

Aj pri vyvoleni Abrahama to bolo bez toho, ze by Abraham nejako vynimocne haldal Boha.Predpokladame,.

A treti krok je rozny podla toho, ako je pripravene srdce, rozum. Niekdy clovek odpoveda Bohu na zjavenie uplnym odovzdanim sa. Niekto vsak postupne objavuje Boha a potrebuje byt presvedceny. Iny odmieta, aj ked sa mu Boh zjavi. Iny sa necha zviest satanom, poslucha ho a Boha odmieta.

 

 

--------------------------------------------------------

185 Kto hovorí „Verím“, hovorí: „Súhlasím s tým, čo my veríme.“ Spoločenstvo vo viere potrebuje spoločnú reč viery,(171, 949) ktorá je pre všetkých normatívna a spája ich v tom istom vyznaní viery.


186 Apoštolská Cirkev už od začiatku vyjadrovala a odovzdávala svoju vieru v krátkych formulách, ktoré boli normatívne pre všetkých. Ale Cirkev už veľmi skoro chcela aj zhromaždiť podstatné prvky svojej viery do organických a členených súhrnov, ktoré boli určené predovšetkým kandidátom krstu:
„Súhrn viery nebol zostavený tak, aby sa páčil ľuďom, ale z celého Písma boli vybraté najhlavnejšie prvky, ktoré tvoria jediné a úplné učenie viery. A tak ako horčičné semeno skrýva v malom zrnku veľa konárov, aj tento súhrn viery obsahuje v niekoľkých slovách všetko náboženské poznanie, ktoré sa nachádza tak v Starom, ako aj v Novom zákone.“

188 Grécke slovo symbolon znamenalo polovicu rozlomenej veci (napríklad pečate), ktorá slúžila ako poznávací znak. Rozlomené časti sa prikladali k sebe, aby sa overila totožnosť nositeľa. „Symbol viery“ je teda poznávacím znakom i znakom spoločenstva medzi veriacimi. Slovo symbolon neskôr označovalo kompendium, zbierku alebo súhrn. „Symbol viery“ je súhrn hlavných právd viery. Preto je prvým a základným orientačným bodom katechézy.

 

190 Symbol viery sa teda delí na tri časti „tak, že sa v prvej časti hovorí o prvej božskej osobe a o obdivuhodnom diele stvorenia; v druhej časti o druhej osobe a o tajomstve vykúpenia človeka; v tretej časti o tretej osobe, pôvodcovi a prameni nášho posvätenia“. To sú „tri kapitoly našej [krstnej] pečate“ (čiže nášho krstu).

191 Symbol viery „je rozdelený na tri časti tak, že… obsahuje rôzne a veľmi vhodné výroky. Tieto výroky nazývame podľa prirovnania, ktoré často používali Otcovia, článkami. Lebo ako sú údy tela odlíšené článkami, ktoré ich odlišujú a oddeľujú, aj v tomto vyznaní viery správne a priliehavo nazývame článkom to, čo máme veriť odlišne a oddelene od iného.“ Podľa dávnej tradície, ktorú dosviedča už svätý Ambróz, je aj zvykom počítať dvanásť článkov „Vyznania viery“, aby sa súhrn apoštolskej viery symbolicky označoval počtom apoštolov.

192 V priebehu storočí ako odpoveď na potreby rozličných období vznikali mnohé vyznania alebo symboly viery: symboly rôznych apoštolských a starobylých cirkví, Symbol „Quicumque“, nazývaný aj Atanázov, vyznania viery niektorých koncilov (Toledského, Lateránskeho, Lyonského, Tridentského ) alebo niektorých pápežov, napríklad „Fides Damasi“ alebo „Vyznanie viery Božieho ľudu“ napísané Pavlom VI. (1968).

193 Ani jeden zo symbolov viery z rôznych období života Cirkvi nemožno považovať za prekonaný a zbytočný. Prostredníctvom rozličných súhrnov, ktoré sa z nich urobili, pomáhajú nám dnes poznať a prehĺbiť vždy predkladanú vieru.
Zo všetkých vyznaní viery dve majú v živote Cirkvi celkom osobitné miesto:

 

194 Apoštolské vyznanie viery (Symbol apoštolov) nazvané tak preto, že sa právom považuje za verné zhrnutie viery apoštolov. Je starobylým krstným vyznaním viery rímskej cirkvi. Jeho veľká autorita vyplýva zo skutočnosti, že „toto je symbol, ktorého sa drží rímska cirkev, kde sídlil Peter, prvý z apoštolov, a kam priniesol spoločné učenie viery“.

195 Nicejsko-carihradské vyznanie viery(242, 245) má veľkú autoritu preto, že pochádza z prvých dvoch ekumenických koncilov (r. 325 a r. 381).(465) Ešte aj dnes je spoločné všetkým veľkým cirkvám Východu i Západu.

196 Náš výklad viery sa bude pridržiavať Apoštolského vyznania viery, ktoré v istom zmysle predstavuje „najstarší rímsky katechizmus“. Výklad však budeme stále dopĺňať odkazmi na Nicejsko-carihradské vyznanie viery, ktoré je v mnohých bodoch vyjadrené rozvinutejšie a podrobnejšie.

197 Vyznanie našej viery,(1064) ktorá dáva život, prijímame tak ako v deň nášho krstu, keď celý náš život bol zverený „tomu učeniu“ (Rim 6,17). Vyslovovať s vierou Vyznanie viery znamená vstúpiť do spoločenstva s Bohom Otcom, Synom a Duchom Svätým, ako aj do spoločenstva s celou Cirkvou, ktorá nám odovzdáva vieru a v ktorej lone veríme:
„Symbol [viery] je duchovnou pečaťou…(1274) je rozjímaním nášho srdca a akoby stále prítomnou strážou; je bezpochyby pokladom našej duše.“