Rozjimania

 TRETIA KAPITOLA VERÍM V DUCHA SVÄTÉHO

683 „Nik nemôže povedať: ,Ježiš je Pán,‘ iba ak v Duchu Svätom“(424, 2670) (1Kor 12,3). „Boh poslal do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: ,Abba, Otče!‘“ (Gal 4,6). Toto poznanie viery je možné len v Duchu Svätom.(152) Aby sme boli v spoločenstve s Kristom, musí sa nás najprv dotknúť Duch Svätý. On nás predchádza a vzbudzuje v nás vieru. Naším krstom, prvou sviatosťou viery, sa nám život, ktorý má svoj prameň v Otcovi a darúva sa nám v Synovi, vnútorne a osobne udeľuje skrze Ducha Svätého v Cirkvi:
Krst „nám udeľuje milosť nového narodenia v Bohu Otcovi(249) skrze jeho Syna v Duchu Svätom. Lebo tí, čo majú v sebe Božieho Ducha, sú vedení k Slovu čiže k Synovi. Syn ich však predstavuje Otcovi a Otec im dáva neporušiteľnosť. Teda bez Ducha nie je možné vidieť Božieho Syna a bez Syna sa nik nemôže priblížiť k Otcovi, lebo poznanie Otca je Syn a poznanie Božieho Syna sa uskutočňuje skrze Ducha Svätého.“

684 Duch Svätý je svojou milosťou prvý pri prebúdzaní našej viery a pri udeľovaní nového života, ktorý spočíva v poznaní Otca a toho, ktorého Otec poslal, Ježiša Krista. Je však posledný pri zjavení osôb Najsvätejšej Trojice.(236) Svätý Gregor Nazianzský, „Teológ“, vysvetľuje tento postup pedagógiou Božej „zhovievavosti“:
„Starý zákon ohlasoval Otca jasne, Syna menej jasne. Nový [zákon] nám však jasne ukazuje Syna, kým božstvo Ducha naznačil akosi nejasne. Teraz však sám Duch prebýva s nami a dáva sa nám poznať jasnejšie. Nebolo totiž bez nebezpečenstva otvorene hlásať Syna, kým sa ešte nevyznávalo božstvo Otca, ani nám pridávať Ducha Svätého akoby ťažšie bremeno – ak sa smie tak povedať –, kým sa ešte nepripúšťalo božstvo Syna… Len postupným napredovaním a vzrastaním ,od jasnosti k jasnosti‘ svetlo Trojice zažiarilo jasne.“

685 Veriť v Ducha Svätého znamená teda vyznávať, že Duch Svätý je jedna z osôb Najsvätejšej Trojice, jednej podstaty s Otcom a Synom a že jemu „sa spolu s Otcom a Synom vzdáva poklona a sláva“. Preto sa o božskom tajomstve Ducha Svätého hovorilo v „trojičnej teológii“.(236) Tu sa teda bude uvažovať o Duchu Svätom iba v Božej ekonómii, čiže v Božom poriadku spásy.

686 Duch Svätý pôsobí spolu s Otcom a Synom(258) od začiatku až do zavŕšenia plánu našej spásy. Ale až v „posledných časoch“, ktoré sa začali vykupiteľským vtelením Syna, je zjavený a daný, poznaný a prijatý ako osoba. A tak tento Boží plán, zavŕšený v Kristovi, „Prvorodenom“ a Hlave nového stvorenia, mohol skrze zoslaného Ducha Svätého nadobudnúť konkrétnu podobu v ľudstve, a to ako Cirkev, spoločenstvo svätých, odpustenie hriechov, vzkriesenie tela a večný život.

DUCH PRISĽÚBENIA

705 Človek znetvorený hriechom a smrťou(410) ostáva „na Boží obraz“, na obraz Syna, ale chýba mu „Božia sláva“ (Rim 3,23), je pozbavený Božej „podoby“. Prisľúbením, ktoré dostal Abrahám, sa začína ekonómia spásy. Na jej konci sám Syn vezme na seba „obraz“ (2809) a obnoví ho v jeho „podobe“ s Otcom tým, že mu vráti slávu, Ducha „Oživovateľa“.

706 Proti všetkej ľudskej nádeji Boh Abrahámovi sľubuje potomstvo(60) ako ovocie viery a moci Ducha Svätého. V ňom budú požehnané všetky národy zeme. Týmto potomstvom bude Kristus, v ktorom vyliatie Ducha Svätého zhromaždí v jedno „rozptýlené Božie deti“ (Jn 11,52). Keď sa Boh zaväzuje prísahou, zaväzuje sa už darovať svojho milovaného Syna, ako aj „prisľúbeného Ducha Svätého… na vykúpenie tých, ktorých si získal“ (Ef 1,13-14).

V TEOFÁNIÁCH A V ZÁKONE

707 Teofánie (zjavenia Boha) osvetľujú cestu prisľúbenia od patriarchov po Mojžiša a od Jozueho až po videnia, ktorými sa začína poslanie veľkých prorokov. Kresťanská tradícia vždy uznávala, že v týchto teofániách sa dávalo vidieť a počuť Božie Slovo, zjavené a súčasne „zatienené“ v oblaku Ducha Svätého.

708 Táto Božia pedagógia(1961-1964) čiže výchova sa prejavuje najmä v dare Zákona. Zákon bol daný ako „vychovávateľ“, aby viedol ľud ku Kristovi. (122) Ale neschopnosť Zákona spasiť človeka pozbaveného Božej „podoby“ a hlbšie poznanie hriechu, ktoré poskytuje Zákon, vzbudzujú túžbu po Duchu Svätom. Svedčia o tom vzdychy žalmov.(2585)

V KRÁĽOVSTVE A VO VYHNANSTVE

709 Zákon, znamenie prisľúbenia a zmluvy, mal riadiť srdce a ustanovizne národa, ktorý sa zrodil z Abrahámovej viery. „Ak teraz budete poslúchať môj hlas a ak zachováte moju zmluvu, tak mi budete… kráľovským kňazstvom a svätým národom“ (Ex 19,5-6). Ale po Dávidovi Izrael podľahol pokušeniu stať sa kráľovstvom ako iné národy. Kráľovstvo, ktoré bolo predmetom prisľúbenia daného Dávidovi, (2579) bude však dielom Ducha Svätého; bude patriť chudobným podľa Ducha.(544)

710 Zanedbávanie Zákona a nevernosť Zmluve vedú k smrti: prichádza vyhnanstvo, ktoré je zdanlivým zmarením prisľúbení, no v skutočnosti je to tajomná vernosť Boha spasiteľa a začiatok prisľúbenej obnovy, ale podľa Ducha. Bolo potrebné, aby Boží ľud pretrpel túto očistu. Vyhnanstvo už vnáša do Božieho plánu tieň kríža a „zvyšok“ chudobných, ktorý sa z vyhnanstva vráti, je jedným z najpriezračnejších predobrazov Cirkvi

OČAKÁVANIE MESIÁŠA A JEHO DUCHA

711 „Hľa, ja robím niečo nové“ (Iz 43,19): začínajú sa črtať dve prorocké línie; jedna sa zameriava na očakávanie Mesiáša,(64, 522) druhá na zvestovanie nového Ducha. Zbiehajú sa v malom „zvyšku“, v ľude chudobných, ktorý v nádeji očakáva „potechu Izraela“ a „vykúpenie Jeruzalema“ (Lk 2,25.38).
Už sme videli, ako sa na Ježišovi splnili proroctvá, ktoré sa na neho vzťahovali. Tu sa obmedzíme na tie, v ktorých zreteľnejšie vidno vzťah medzi Mesiášom a jeho Duchom.

712 Charakteristické črty očakávaného Mesiáša(439) sa začínajú objavovať v knihe o Emanuelovi (Jn 12,41), najmä v Iz 11, 1-2:
„Z pňa Jesseho vypučí ratolesť
a z jeho koreňov výhonok vykvitne.
A spočinie na ňom duch Pánov:
duch múdrosti a rozumu,
duch rady a sily,
duch poznania a bohabojnosti.“

713 Mesiášove črty sú zjavené najmä v spevoch o Služobníkovi. Tieto spevy ohlasujú zmysel Ježišovho umučenia(601) a ukazujú tak spôsob, akým vyleje Ducha Svätého, aby oživil mnohých: nie zvonka, ale tak, že prijme našu „prirodzenosť sluhu“ (Flp 2,7). Tým, že berie na seba našu smrť, môže nám udeľovať svojho vlastného Ducha života.

714 Preto Kristus začína ohlasovať dobrú zvesť tým, že vzťahuje na seba túto stať z Izaiáša (Lk 4,18-19):
„Pánov Duch je nado mnou,
lebo ma pomazal,
aby som hlásal evanjelium chudobným.
Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení
a slepým, že budú vidieť;
utláčaných prepustiť na slobodu
a ohlásiť Pánov milostivý rok.“

715 Prorocké texty priamo sa týkajúce zoslania Ducha Svätého sú prorocké výroky, v ktorých Boh hovorí k srdcu svojho ľudu rečou prisľúbenia, ktorá je podfarbená láskou a vernosťou. (214) Svätý Peter na turíčne ráno vyhlási, že sa tieto proroctvá splnili. Podľa týchto prisľúbení Pánov Duch obnoví v „posledných časoch“ srdcia ľudí tým, že do nich vpíše nový zákon;(1965) zhromaždí a zmieri rozptýlené a rozdelené národy; pretvorí prvé stvorenie a Boh tam bude prebývať s ľuďmi v pokoji.

716 Ľud „chudobných“, čiže ponížených a tichých, ktorí sú celkom odovzdaní do tajomných plánov svojho Boha, tých, čo očakávajú spravodlivosť nie od ľudí, ale od Mesiáša, je nakoniec veľkým skrytým dielom Ducha Svätého v čase prisľúbení na pripravenie Kristovho príchodu. Hodnota ich srdca, očisteného a osvieteného Duchom,(368) je opísaná v žalmoch. V týchto chudobných Duch pripravuje Pánovi „ochotný ľud“ (Lk 1,17)

 2809 Svätosť Boha je neprístupný stred jeho večného tajomstva. Čo je z nej zjavené v stvorení a v dejinách, to Písmo nazýva slávou,(293) vyžarovaním jeho veleby. Keď Boh utvoril človeka „na svoj obraz a podľa svojej podoby“ (Gn 1,26), „ovenčil ho slávou“ (Ž8,6), ale keď človek zhrešil, bol zbavený Božej slávy. (705) Odvtedy Boh prejavuje svoju svätosť tak, že zjavuje a oznamuje svoje meno, aby obnovil človeka „podľa obrazu toho, ktorý ho stvoril“ (Kol 3,10).

293 Písmo a Tradícia neprestajne učia a zvelebujú túto základnú pravdu: „Svet bol stvorený na Božiu slávu.“ (337, 344) Boh stvoril všetko, vysvetľuje svätý Bonaventúra, „nie… preto, aby svoju slávu zväčšil, ale aby ju prejavil a udelil“. Veď Boh nemá nijaký iný dôvod, aby niečo stvoril,(1361) iba svoju lásku a dobrotu: „Stvorenia vyšli z [Božej] ruky, otvorenej kľúčom lásky.“ A Prvý vatikánsky koncil vysvetľuje:
„Boh vo svojej dobrote a svojou všemohúcou silou(759) z úplne slobodného rozhodnutia na počiatku času stvoril z ničoho zároveň obidve stvorenia, duchovné i telesné, nie aby zväčšil svoju blaženosť, ani aby ju nadobudol, ale aby prejavil svoju dokonalosť prostredníctvom dobier, ktoré udeľuje stvoreniam.“

705 Človek znetvorený hriechom a smrťou(410) ostáva „na Boží obraz“, na obraz Syna, ale chýba mu „Božia sláva“ (Rim 3,23), je pozbavený Božej „podoby“. Prisľúbením, ktoré dostal Abrahám, sa začína ekonómia spásy. Na jej konci sám Syn vezme na seba „obraz“ (2809) a obnoví ho v jeho „podobe“ s Otcom tým, že mu vráti slávu, Ducha „Oživovateľa“.